Knihy

Obdobie prelomu 18. a 19. storočia je do istej miery na okraji pozornosti súčasnej slovenskej historiografie. Obdobie, ktoré začalo niekedy až horúčkovitým zavádzaním reforiem a končilo rovnako úpornou snahou o konsolidáciu pomerov, je však zaujímavým poľom pre historika usilujúceho sa nájsť kontexty, v ktorých sa odohrával hádam najviac študovaný fenomén slovenských dejín – proces národného hnutia. S ním je spojené často opakované klišé o rozširujúcej sa základni – rastúcom počte účastníkov aktivít, ktorými však boli pri pohľade zblízka takmer výlučne príslušníci lokálnych elít: členovia magistrátov, drobná či nanajvýš stredná šľachta (videná optikou výšky majetku a politického dosahu), príslušníci inteligencie. Všetko ľudia, ktorí prešli uhorským vzdelávacím systémom, ktorý napriek svojim obmedzeniam poskytoval prekvapivo solídne vzdelanie. Kniha má ambíciu poopraviť hodnotenia spojené so systémom vzdelávania zavedeným školskými reformami.

Publikácia so svojimi interdisciplinárnymi prístupmi prináša do slovenskej historiografie nové pohľady a podnety na vývoj slovenského kultúrneho života v prvej polovici 20. storočia. Autorka sleduje dynamické a často protirečivé osudy popredných reprezentantov slovenskej kultúry z rozdielnych ideologických táborov. Snaží sa pochopiť ich umelecké postoje, resp. ich spoločenské aktivity v politických systémoch, v ktorých žili a pôsobili.

Kolektív slovenských a českých historikov približuje čitateľom tejto knihy rozmanité podoby komunikácie stredovekých ľudí. V čom sa podobalo a v čom bolo úplne odlišné dorozumievanie vtedy a dnes? Aké informácie sa šírili alebo utajovali, aká bola ich výpovedná hodnota a aké vzdialenosti či prekážky bolo potrebné prekonať pri odovzdávaní posolstva? Nezapôsobovali obrazové symboly, rituály a gestá oveľa výraznejšie ako hovorené slovo? Pri hľadaní odpovedí na tieto, ale aj viaceré iné otázky autori zároveň čitateľovi ponúkajú pohľad na svet, v ktorom každodenný priebeh života sprevádzal zvuk zvonov, najďalej sa dovidelo z hradnej či mestskej veže a dôležité správy oznamoval hlásnik.

Barbora Celjská, uhorská, rímsko-nemecká a česká kráľovná, patrí k najvýznamnejším stredovekým kráľovnám. Napriek tomu zostáva v tieni svojho slávneho manžela cisára Žigmunda Luxemburského. Skôr podivná literárna postava, opradená mýtami a legendami, ako skutočná historická osobnosť. Hoci bola uhorskou kráľovnou bezmála pol storočia a pol druha desaťročia ovládala veľkú časť územia dnešného Slovenska, zostávala dlho mimo pozornosti historikov. Predkladaná kniha je prvou monografiou venovanou tejto nepochybne pozoruhodnej žene – kráľovnej.

Prestreté stoly s navareným jedlom, pri ktorých sa stretla šľachtická rodina s dvoranmi a úradníkmi, prípadne pozvanými hosťami, boli výsledkom celého komplexu činností, pomocou ktorých sa potraviny menili zo surovín na hotový pokrm. Táto kniha predstavuje celý tento zložitý proces a je v našej historiografii doposiaľ ojedinelým spracovaním témy šľachtického stravovania zachyteného v celej šírke problematiky.

Publikácia Rok 1968 a ekonomická realita Slovenska je založená predovšetkým na archívnych prameňoch uložených v Slovenskom národnom archíve, ako aj v Národnom archíve Českej republiky v Prahe. Štatistické údaje autor čerpal najmä z Historickej štatistickej ročenky ČSSR, ktorá vyšla knižne v roku 1985. Využil tiež niektoré už publikované pramene, dobové materiály a ďalšiu odbornú literatúru.

Hoci sa Kamenec najsústavnejšie zaoberá problémom slovenského holokaustu, vždy vnímal dejiny v širokých súvislostiach. Venoval sa kultúre, literatúre, najmä svojim obľúbeným autorom, ako napríklad Alexandrovi Matuškovi, kľúčovým fenoménom slovenskej historiografie, úskaliam i stereotypom moderných slovenských dejín. Jednoducho „hľadal“ a „blúdil“ v slovenských dejinách a nastavoval slovenskej spoločnosti „pokri­vené zrkadlo“ jej dejín, čo nikdy nebýva vďačné ani ľahké. Je to však erudovaný, filozoficky a koncepčne premýšľajúci autor s hlbokým osobným ponorom, no zároveň aj pochybujúci, intelektuálne kritický a s veľkou dávkou autorskej pokory.

Dlho sme si mysleli, že o 19. storočí, jeho revolúciách, reformách, o nacionalizme a o myšlienke národného štátu vieme dosť, vlastne takmer všetko. Historici z Historického ústavu SAV a ďalších slovenských inštitúcií však po hĺbkovom výskume prichádzajú s publikáciou, v ktorej čitateľ nájde veľa nového, azda aj prekvapivého o človeku a spoločnosti na Slovensku v tomto dlhom storočí: o jeho sociálnom postavení, myšlienkovom svete, a o zložitých premenách v kultúrnom a politickom svete elít i obyčajného človeka.

V priebehu 13. storočia prešla Bratislava vývojom, na konci ktorého nachádzame stredoveké výsadné mesto vystavané „z kameňa“ a predovšetkým z „ľudí“ – mešťanov.

Táto kniha predstavuje pokus o rekonštrukciu politických postojov a každodenných starostí obyčajných Rakúšanov počas vlády nacizmu, empirické úsilie nazrieť do psychického sveta tých mužov a žien, ktorí obývali územie, ktoré bolo jednak Hitlerovou rodnou krajinou, a jednak v období rokov 1938 – 1945 tvorilo integrálnu súčasť jeho Veľkonemeckej ríše. Pokúša sa vyrovnať s otázkami, ktoré už dlho trápia historikov strednej Európy. Aký populárny bol vlastne Anšlus? Ktoré aspekty národného socializmu sa stretli s masovou podporou alebo odsúdením? Ubránili sa tradičné náboženské a politické skupiny do určitej miery prenikaniu nacistickej ideológie? Ako reagovala väčšina obyvateľstva na vojnové úsilie Nemecka? Do akej miery sa Rakúšania „vyznamenali“ vo vražednej mašinérii Tretej ríše? Je možné, že väčšina ľudí nepatrila ani k obetiam, ani k páchateľom, že jednoducho „stála bokom a nikam sa nezaradila“?