Knihy

Kapitoly z dejín 20. storočia, ktoré tvoria túto knihu, predstavujú dôležité momenty histórie moderného Slovenska v meniacom sa svete. Autori – kolegovia, priatelia a žiaci PhDr. Valeriána Bystrického, DrSc. – v nich čitateľom ponúkajú výsledky svojho výskumu.

Autormi jednotlivých príspevkov v publikácii sú renomovaní odborníci z Historického ústavu SAV a z vedeckých, akademických a univerzitných pracovísk na Slovensku a v Českej republike. Je určená všetkým záujemcom o dejiny Slovenska v 20. storočí, osobitne odbornej verejnosti, učiteľom dejepisu všetkých stupňov, študentom stredných a vysokých škôl a zainteresovanej verejnosti. Predovšetkým je však skromným, no úprimným darom kolegovi a priateľovi Ivanovi Kamencovi.

Autor chronologickej príručky vychádzal pri jej príprave z praxou overeného poznatku, že základné historické dáta samy osebe síce nemajú rozhodujúci význam pre poznanie minulosti, ale sú jeho nevyhnutným predpokladom. Navyše umožňujú poukázať na tie stránky minulého vývoja – v tomto prípade československej zahraničnej politiky v rokoch 1945 – 1992, ktoré v prácach zovšeobecňujúceho rázu (ale i v učebniciach dejepisu určených pre rôzne typy škôl) chýbajú, lebo ich štruktúra je nevyhnutne iná než vecné členenie a obsahová náplň chronologického prehľadu. Zatiaľ čo v syntetických prácach sa v korelácii so spracovávanou témou kladie dôraz na primeraný výber nosných faktov a čo najúplnejší popis súvislostí medzi nimi, cieľom publikácií zaoberajúcich sa „dejinami v dátumoch“ je priniesť čo najväčšie množstvo relevantných historických dát bez toho, aby sa pri každom uvedenom údaji obligátne poukazovalo na s ním spojené špecifické súvislosti.

Idea československého štátu jednotného československého národa je pre slovenského i českého historika témou provokujúcou a kontroverznou. Napriek veľkej produkcii k dejinám medzivojnového Československa, ktorá vychádza po roku 1990 na oboch stranách rieky Moravy, a napriek pokračujúcemu zbližovaniu pohľadov, pravdepodobne nikdy nedospejeme k jednotnému stanovisku. Táto štátotvorná koncepcia totiž zohrala pre oba naše národy rozdielnu úlohu. Jej skúmanie má – paradoxne – možno väčší význam pre Slovákov, ktorí ju vo väčšine odmietli, než pre Čechov, ktorí ju dokázali bez väčších problémov akceptovať. Idea československého štátu jednotného československého národa je pre slovenského i českého historika témou provokujúcou a kontroverznou. Napriek veľkej produkcii k dejinám medzivojnového Československa, ktorá vychádza po roku 1990 na oboch stranách rieky Moravy, a napriek pokračujúcemu zbližovaniu pohľadov, pravdepodobne nikdy nedospejeme k jednotnému stanovisku. Táto štátotvorná koncepcia totiž zohrala pre oba naše národy rozdielnu úlohu. Jej skúmanie má – paradoxne – možno väčší význam pre Slovákov, ktorí ju vo väčšine odmietli, než pre Čechov, ktorí ju dokázali bez väčších problémov akceptovať. Idea československého štátu jednotného československého národa je pre slovenského i českého historika témou provokujúcou a kontroverznou. Napriek veľkej produkcii k dejinám medzivojnového Československa, ktorá vychádza po roku 1990 na oboch stranách rieky Moravy, a napriek pokračujúcemu zbližovaniu pohľadov, pravdepodobne nikdy nedospejeme k jednotnému stanovisku. Táto štátotvorná koncepcia totiž zohrala pre oba naše národy rozdielnu úlohu. Jej skúmanie má – paradoxne – možno väčší význam pre Slovákov, ktorí ju vo väčšine odmietli, než pre Čechov, ktorí ju dokázali bez väčších problémov akceptovať. Idea československého štátu jednotného československého národa je pre slovenského i českého historika témou provokujúcou a kontroverznou. Napriek veľkej produkcii k dejinám medzivojnového Československa, ktorá vychádza po roku 1990 na oboch stranách rieky Moravy, a napriek pokračujúcemu zbližovaniu pohľadov, pravdepodobne nikdy nedospejeme k jednotnému stanovisku. Táto štátotvorná koncepcia totiž zohrala pre oba naše národy rozdielnu úlohu. Jej skúmanie má – paradoxne – možno väčší význam pre Slovákov, ktorí ju vo väčšine odmietli, než pre Čechov, ktorí ju dokázali bez väčších problémov akceptovať.

Cieľom tejto publikácie je zachytiť charakter volebnej kampane štyroch najsilnejších politických strán na Slovensku – ľudovej, agrárnej, sociálnodemokratickej a komunistickej – pred parlamentnými voľbami počas prvej Československej republiky (1. ČSR), konkrétne v rokoch 1920, 1925, 1929 a 1935. Výber strán vystihuje dve podstatné hľadiská – politickú silu strán na Slovensku, ako aj široké politické spektrum: od konzervatívnej pravicovej strany, cez tradičné, no centralisticky zamerané, umiernene ľavicové, až po krajné ľavicové zoskupenia. Autorka sa sústredila na parlamentné voľby, ktoré sú indikátorom politického života v krajine.

Obdobie prelomu 18. a 19. storočia je do istej miery na okraji pozornosti súčasnej slovenskej historiografie. Obdobie, ktoré začalo niekedy až horúčkovitým zavádzaním reforiem a končilo rovnako úpornou snahou o konsolidáciu pomerov, je však zaujímavým poľom pre historika usilujúceho sa nájsť kontexty, v ktorých sa odohrával hádam najviac študovaný fenomén slovenských dejín – proces národného hnutia. S ním je spojené často opakované klišé o rozširujúcej sa základni – rastúcom počte účastníkov aktivít, ktorými však boli pri pohľade zblízka takmer výlučne príslušníci lokálnych elít: členovia magistrátov, drobná či nanajvýš stredná šľachta (videná optikou výšky majetku a politického dosahu), príslušníci inteligencie. Všetko ľudia, ktorí prešli uhorským vzdelávacím systémom, ktorý napriek svojim obmedzeniam poskytoval prekvapivo solídne vzdelanie. Kniha má ambíciu poopraviť hodnotenia spojené so systémom vzdelávania zavedeným školskými reformami.

Publikácia so svojimi interdisciplinárnymi prístupmi prináša do slovenskej historiografie nové pohľady a podnety na vývoj slovenského kultúrneho života v prvej polovici 20. storočia. Autorka sleduje dynamické a často protirečivé osudy popredných reprezentantov slovenskej kultúry z rozdielnych ideologických táborov. Snaží sa pochopiť ich umelecké postoje, resp. ich spoločenské aktivity v politických systémoch, v ktorých žili a pôsobili.

Kolektív slovenských a českých historikov približuje čitateľom tejto knihy rozmanité podoby komunikácie stredovekých ľudí. V čom sa podobalo a v čom bolo úplne odlišné dorozumievanie vtedy a dnes? Aké informácie sa šírili alebo utajovali, aká bola ich výpovedná hodnota a aké vzdialenosti či prekážky bolo potrebné prekonať pri odovzdávaní posolstva? Nezapôsobovali obrazové symboly, rituály a gestá oveľa výraznejšie ako hovorené slovo? Pri hľadaní odpovedí na tieto, ale aj viaceré iné otázky autori zároveň čitateľovi ponúkajú pohľad na svet, v ktorom každodenný priebeh života sprevádzal zvuk zvonov, najďalej sa dovidelo z hradnej či mestskej veže a dôležité správy oznamoval hlásnik.

Barbora Celjská, uhorská, rímsko-nemecká a česká kráľovná, patrí k najvýznamnejším stredovekým kráľovnám. Napriek tomu zostáva v tieni svojho slávneho manžela cisára Žigmunda Luxemburského. Skôr podivná literárna postava, opradená mýtami a legendami, ako skutočná historická osobnosť. Hoci bola uhorskou kráľovnou bezmála pol storočia a pol druha desaťročia ovládala veľkú časť územia dnešného Slovenska, zostávala dlho mimo pozornosti historikov. Predkladaná kniha je prvou monografiou venovanou tejto nepochybne pozoruhodnej žene – kráľovnej.

Prestreté stoly s navareným jedlom, pri ktorých sa stretla šľachtická rodina s dvoranmi a úradníkmi, prípadne pozvanými hosťami, boli výsledkom celého komplexu činností, pomocou ktorých sa potraviny menili zo surovín na hotový pokrm. Táto kniha predstavuje celý tento zložitý proces a je v našej historiografii doposiaľ ojedinelým spracovaním témy šľachtického stravovania zachyteného v celej šírke problematiky.